Roman Polanski, režisér slávneho komorného thrilleru Rosemary má dieťatko či filmov Čínska štvrť a Ples upírov pochádza z Poľska. Pred ôsmimi rokmi odmietol spolupracovať na Spielbergovom Schindlerovom zozname.

Schindlerov zoznam sa odohrával v krakovskom gete, kde Roman Polanski prežil detstvo. „Mnoho postáv som poznal osobne, niektorí z nich boli mojimi priateľmi. Jednoducho som sa nevedel premôcť robiť film o udalostiach, ktoré som zažil úplne zblízka. Vždy som chcel nakrútiť film o tých časoch, ale nie o vlastnom živote,“ hovorí Polanski pre francúzsky denník Le Monde.

Momentálne Roman Polanski predsa len nakrúca v Poľsku, príbeh, ktorý výrazne pripomína jeho vlastný. Vybral si preň knihu Pianista, spomienky poľského židovského klaviristu Wladyszlawa Szpilmana, ktorému sa podarilo ujsť z varšavského geta a prežiť vďaka tomu, že ho zachránil nemecký dôstojník, milovník umenia. Roman Polanski sa takisto zachránil len náhodou, matka zahynula v Osvienčime. „Dlho som hľadal scenár, ktorý by som vedel nakrútiť,“ povedal Polanski.

Wladyszlaw Spilman vydal svoju knihu hneď po vojne, nepáčila sa však komunistickému režimu, a tak ju rýchlo stiahli z obehu. Roman Polanski o svojich detských zážitkoch z vojnového Poľska nikdy nehovoril, dokonca ani so svojím otcom, tak ako ani Wladyszlaw Szpilman o tom nikdy nehovoril s deťmi.

Scénu pre varšavské geto sa márne Polanski pokúšal nájsť vo Varšave i v bývalej NDR. Medzi rozpadávajúcimi sa starými domami však zakaždým svietila nejaká stavba zo socialistickej éry. Nakoniec sa scéna geta rekonštruuje v poľskom Babelsbergu.

Polanski necháva stáť poľský komparz v sovietskych uniformách v kľúčovej scéne v žiarivých slnečných lúčoch slnka na brehu rieky. Kamera sa na nich díva z druhého brehu, z geta vybudovaného zo zrúcanín, zasypaných letákmi a konskými zdochlinami. „Aj počasie je presne ako vtedy,“ hovorí režisér. To on, Polanski, sa v septembri 1939 ako šesťročný díval na druhý breh rieky a držal za ruku svojho otca, ktorý vtedy kričal: „Svine! Svine!“ – na ruských vojakov, čo tam len tak stáli a nerobili nič, kým Nemci ostreľovali varšavské geto.

„To všetko mám stále pred očami,“ tvrdí Polanski pre Le Monde. Dokonca priznáva, že sa cítil čudne, keď počúval nemeckých komparzistov, ktorí hrali nemeckých vojakov v uniformách Wehrmachtu ako cez pauzy v rodnej nemčine vtipkovali.

Existuje ešte vôbec dôvod nakrúcať ďalší film o holokauste? pýta sa Polanského nemecký Der Spiegel. „Pianista nie je ďalšou kapitolou martýria holokaustu. Ten film stojí na jednoduchých, vecných a neobyčajne objektívnych svedectvách Wladyszlawa Szpilmana. Sú v ňom dobrí aj zlí Židia a Poliaci, aj dobrí a zlí Nemci. Je to príbeh plný nádeje. Preto som si ho vybral. Inak by som o tejto téme nikdy nemohol nakrúcať.“